Ak vyjdeme z definície kĺbu ako
pohyblivého spoja dvoch navzájom sa dotýkajúcich častí celku
umožňujúceho obmedzený pohyb, potom sa na kĺb môžeme pozrieť
ako na bod, okolo ktorého sa kosti otáčajú alebo v prípade
fazetových kĺbov posúvajú. Primárnou funkciou kĺbu je teda
pohyb, nie stabilizácia. Ak sa kĺb používa funkčne, t.j. ak je
hlavne plnená jeho primárna funkcia pohyb, kĺb prosperuje a plní
svoju funkciu aj za horizont životnosti ostatných častí organizmu
alebo aj organizmu ako celku.
Ak sa však kĺb používa neefektívne a napríklad často slúži ako
miesto stabilizácie, dochádza k jeho preťažovaniu a rýchlejšiemu
opotrebovaniu samotného kĺbu a aj jeho okolia. Typickým príkladom
je dlhodobé sedenie na stoličke v ohnutej driekovej lordóze, pri
ktorom sú fazetové kĺby chrbtice neustále enormne naťahované a
neslúžia ako miesto pohybu, ale ako miesto stabilizácie. Podobný
príklad je chôdza s napriamenou lordózou, pri ktorej sa výsledný
silový vektor premieta do prednej časti platničiek driekovej
chrbtice, ktoré takto slúžia ako miesto ohybu a fazetové kĺby sú
postavené do úlohy stabilizátora, čo ich preťažuje. Poškodzujú
sa platničky, fazetové kĺby, väzy chrbtice, drobný úponový
systém multifudov, atď.
Chrbtica
je dokonalý príklad, ako sa dlhodobé záťažové používanie
kĺbneho systému prejavuje najprv od autokorekčných cez
kompenzačné až po adaptačné mechanizmy. Podobné mechanizmy
nájdeme v akomkoľvek kĺbe, ale je to práve chrbtica, ktorá
obvykle nesie následky patologického používania najviac, pretože
je to miesto, kde sa na malom priestore kombinuje veľké množstvo
kĺbov a práve na chrbticu sú kladené najvyššie nároky na
stabilitu a flexibilitu zároveň. Za normálnych okolností je
životný cyklus chrbtice alebo inej kĺbnej sústavy podmienený
hlavne genetikou a rastovými dispozíciami. Do toho však musíme
zakomponovať zásadný faktor a to pohyb. Ak je to pohyb efektívny
a nezáťažový, chrbtica prosperuje a funguje. Ak je to pohyb
záťažový a neekonomický, chrbtica degeneruje rýchlejšie a má
zásadný negatívny vplyv na fungovanie tela.
Tu
vstupujú do hry autokorečné, kompenzačné a adaptačné
mechanizmy. Navzájom sa prelínajú a nie je možné stanoviť
presnú hranicu pri ich vymedzení, napríklad bolesť môže byť
niekde ako autokorekčný a inde ako adaptačný mechanizmus.
Definujeme si aspoň základné mechanizmy, väčšina z nich je
dôverne známa každému človeku buď teoreticky alebo priamo
prakticky. Poradie, v akom ich vymenujem, zohľadňuje prirodzený
logický sled mechanizmov, ale opäť upozorňujem, že aj tu
existuje istá variabilita. Napríklad niekedy sa namiesto bolesti
objaví najprv spazmus, a to najmä v prípade poškodzovania
platničiek, pretože tieto nie sú priamo inervované a nociceptívne
signály z oblasti pochádzajú potom neskôr z poškodzovaných
okolitých štruktúr.