Ako na to
Uvedený postup berte ako príklad a návod na zamyslenie. Nie je to dogma ani neoddiskutovateľná pravda. Mal by vám poslúžiť na to, aby ste lepšie pochopili svoje telo a precítili jeho držanie. Pri popise problematiky používam radšej slovo "funkčný", ale aby som bol úplne spravodlivý, asi by bolo na mieste použiť skôr popis "funkčnejší", aby nevznikol dojem, že použitím tohto postupu dosiahnete dokonalý ideál.
- Vyhľadajte voľnejší priestor, kde sa budete môcť trochu prechádzať. Môže to byť aj veľká miestnosť, ale vhodnejší je neobmedzený priestor vonku.
- Postavte sa vzpriamene a uvoľnene.
- Lebka je kolmo na krčnú chrbticu a pohľad smeruje na horizont vo výške očí.
- Postavte sa na špičky tak, aby ste nestáli v kŕči, čiže asi ako keď sa potrebujete pozrieť ponad prekážku, aby ste videli, čo je za ňou.
- Prejdite sa po špičkách 5-10 krokov a pozerajte stále na horizont vo výške očí.
- Preciťujte vlastné telo a zmeny jeho držania a snažte sa uvedomiť si, ako je teraz nastavené.
- Potom pokračujte ďalej chôdzou po celých chodidlách a snažte sa udržať postúru, ktorú ste nadobudli pri chôdzi po špičkách.
Akonáhle sa postavíte na špičky, strácate rokmi naučenú stabilnú polohu a dochádza k nestabilite celého tela. Začne vás jemne kývať. Do situácie sa vloží rovnovážne centrum v mozgu a začne novú situáciu koordinovať zmenou polohy ťažísk veľkých telesných celkov. Natiahne vám nohy, prehĺbi driekovú lordózu a začne napriamovať hrudnú kyfózu. V prípade hyperlordotického držania driekovej lordózy alebo napriameného držania hrudnej kyfózy dôjde k opačnému efektu. Zmena držania tela samozrejme podlieha telesným možnostiam každého jedinca a nie je možné vystihnúť všetky variácie.
Rovnovážne centrum v spolupráci s motorickými centrami zabezpečia, aby výsledná postúra bola nielen ako tak stabilná, ale hlavne ekonomická. Čiže bude udržiavaná čo najefektívnejšie tak, aby na jej udržiavanie bola vynaložená najmenšia svalová práca. Preto vás bude rovnovážne centrum postúrovať do figúry, ktorá je harmonicky vyvážená okolo centrálnej osi s minimom námahy. Tak, ako to pripravila evolúcia pre náš živočíšny druh, ktorého údelom je pohybovať sa vzpriamene.
Z teoretického hľadiska je držanie tela výsledkom pôsobenia síl. Tlakových, šmykových, torzných, ohybových momentov. Záleží na každom jedincovi a jeho tele, ako sa s nimi počas vývoja vyrovná a k čomu bude inklinovať. Táto doba nás tlačí do neustáleho ohýbania chrbtice tak, že sme už úplne zabudli na to, aké to je chodiť s ľahkosťou, uvoľnene, vzpriamene a vyvážene. Pripomeňte si to občas chôdzou po špičkách a snažte sa udržať posturálny vzor. Ja tomu hovorím odobrať si matricu.
Občasná chôdza po špičkách pomáha pripomenúť telu, aké to bolo, keď sa začalo pohybovať vzpriamene. Môj teoretický odhad je, že sa obnovuje motorická pamäť z čias, keď bola chôdza pre dieťa náročným aktom vyžadujúcim zapojenie zdravých evolučných kineziologických mechanizmov majúcich za úlohu pripraviť jedinca na menej stabilný pohyb po dvoch končatinách. Vraciame sa takto opäť do útleho detstva k pôvodným funkčným pohybovým stereotypom, ktoré sme neskôr začali pod vplyvom rôznych faktorov meniť k horšiemu. Tieto som popísal v ďalšom článku.