Zámerne
som v názve článku nepoužil adjektívum "správne" a
hneď vysvetlím prečo. Nič také, ako správne držanie tela
totižto neexistuje. Resp. existuje niekoľko odborných modelov
snažiacich sa popísať ako by správne držanie malo vyzerať, ale
sú to modely teoretické, abstraktné a vychádzajúce z
idealizovanej stavby tela.
- Muchová
a Tománková (2009) poukazujú na to, že pri fiktívnom správnom
postoji sú nohy voľne pri sebe, kolená a bedrá prirodzene
natiahnuté. Panva je postavená tak, aby sa trup nachádzal nad
spojnicou stredov bedrových kĺbov. Chrbtica je plynule zakrivená.
Ramená sú spustené voľne dolu, lopatky naliehajú celou plochou
na zadnú hranu hrudníka a sú mierne pritiahnuté k chrbtici. Hlava
je vzpriamená, brada zviera s osou tela pravý uhol.
- Podľa
Hálkovej
(2001) ideálny postoj vyzerá
nasledovne. Os
krku je kolmá k
zemi,
čo
znamená, že brada s
krkom
zviera
uhol
90°.
Horná
časť hrudníka
je vypnutá dopredu a ramená sú stiahnuté dole a do šírky. Panva
je horným koncom zatiahnutá dozadu a brucho je ploché. Obrys bokov
je symetrický. Dolné končatiny sú v kĺboch vytiahnuté hore,
kolená a členky ležia v jednej ose a klenba nohy je pozdĺžne a
priečne vyklenutá.
- Ďalší
model popisuje ideálne
držanie tela tak, aby vo vzpriamenom postoji bola vzdialenosť
vrcholu krčnej a driekovej lordózy od pomyselnej zvislice
prechádzajúcej zátylkom a hrudnou chrbticou cca 2-3cm.
-
Na
stene v pracovni mi visí obrázok ľudského skeletu, kde je
idealizovaná postúra prezentovaná tak, že zvislica prechádza
temenom hlavy a stredmi veľkých kĺbov.
Čo
odborník, to iný model, ktorý sa líši v v menších či väčších
detailoch. Jedno však majú spoločné - pokúšajú sa zobraziť
ideál, i.e. niečo, čo neexistuje. Možno aj preto
je ideálna postúra predmetom
neustálych sporov a hľadania, ktoré nevedie ku koncu.
Je
potrebné si uvedomiť niekoľko faktov. Väčšina
modelov sa obmedzuje iba na postúru v stoji. Pritom postúr máme
toľko, koľko dokážeme zaujať. Aká je správna postúra pri
záklone hlavy? Alebo v predklone? Aká je pri sedení s jednou
pokrčenou nohou?
- Neexistuje
ideálne telo. Každý človek má individuálne držanie tela, ktoré
odráža jeho muskuloskeletálne vzťahy, spojenie s CNS, dlhoročné
návyky a aj osobnosť a to až do takej miery, že za šera,
dokážete podľa pohybov a držania tela odhadnúť, kto z vašich
známych sa k vám blíži
aj keď mu priamo nevidíte do tváre.
- Rastové
deformácie vplývajú na držanie tela tiež. To ako je vyformované
acetábulum definuje nielen pohyb bedrového kĺbu, ale aj aktiváciu
svalov v kľude. To isté platí pre členok. Človek s plochými
nohami bude mať iné držanie tela ako človek s prirodzene
zdvihnutou
klenbou chodidla.
- Iné
držanie tela máme, keď sme v pokoji, iné v excitovanom stave. V
stresovom režime sa zvyšuje napätie svalov, dýchanie sa stáva
plytkejšie a rýchlejšie a podvedome obmedzujeme pohyblivosť v
prospech
stability.
-
S
pribúdajúcim vekom musíme počítať aj so zmenou postúry a to
nielen v stoji, ale aj pri bežných aktivitách. Menia sa tkanivá,
ich plasticita a dynamické vlastnosti a to je tiež dôvod zmeny
pohybu.
Z
uvedeného vyplýva, že bude zrejme vhodnejšie než na parametre,
sústrediť sa na funkciu, preto aj ten názov - funkčné držanie
tela. Aby
bola splnená funkcia, mali by platiť nejaké princípy:
Princíp
č. 1 - ekonómia a efektivita pohybu
Hovoríme
o pohybe s čo najmenším úsilím a najlepším účinkom. Uvediem
príklad. Ak pri stoji nadmerne aktivujem svaly, ktoré práve v tej
chvíli nie je potrebné používať, vystavujem telo preťaženiu.
Postúra je neekonomická a vyčerpáva sily.
Princíp
č. 2 - logika pohybu
Logikou
pohybu kĺbnych systémov je fakt, že sa kĺb slúži ako bod, okolo
ktorého sa sústava otáča. Ak bude slúžiť ako stabilizátor,
bude dochádzať k jeho preťažovaniu. Uvediem príklad. Pri chôdzi
s napriamenou lordózou sa os otáčania dvoch chrbticových
segmentov presunie z fazetových kĺbov do platničiek. Takže
platničky sú preťažované tlakom a fazetové kĺby a priľahlé
šľachy a svaly namáhané ťahom. Výsledkom sú hernie platničiek
a artrózy fazetových kĺbov.
Princíp
č. 3 - silové
výslednice
Toto
pravidlo vychádza priamo z pravidla č. 2 a jeho podstatou je, aby
výsledné silové vektory napr. pri chrbtici minimalizovali
kombináciu tlaku a šmyku. Uvediem príklad. Pri manipulácii s
bremenami je bezpečnejšie fixovať
chrbticu tak, aby v nej nedošlo k ohybu, pretože sa pri ňom
kombinuje tlak so šmykom. Napríklad pri vzpieračskom postoji je
výslednica síl viacmenej totožná so zvislou osou tela, čiže
napätia vchádzajú do chrbtice centrálne, kolmo na stavce a
platničky. Na túto polohu je telo adaptované.
Z
týchto pravidiel je potrebné vychádzať pri pochopení postúry a
trajektórie pohybu. Uvedomujem si, že sú všeobecné a
nemerateľné, ale nezabúdajme na to, že držanie tela je
individuálne a ľudské telo má neskutočné adaptačné možnosti.
Preto
sa v praxi veľakrát stáva, že napríklad jeden pacient s
hyperlordózou nevykazuje žiadne symptómy a druhý trpí bolesťami
celý život.
Za
najzábavnejšie považujem, keď sa v praxi používaj zaužívané
stereotypné názory vychádzajúce z idealizovaných predstáv a
pacientovi s plochou lordózou sa ordinuje podsadzovanie panvy,
pretože "panva by mala byť v takom a takom uhle".
Nielenže sa tým pacientovi ešte viac napriamuje lordóza a
poškodzujú platničky v driekovej chrbtici, ale do budúcna ho
takéto držanie tela pripravuje na problémy s bedrovými kĺbmi,
hrudnou aj krčnou chrbticou.
Mimochodom
na tému panva a jej zdvih ... Nezistila sa žiadna priama súvislosť
medzi postavením panvy a bolesťami driekovej chrbtice. Dokonca sa
overilo v praxi, že ľudské telo je schopné adaptácie, pretože
napríklad ix jedincov s patologickým postavením panvy nevykazovalo
žiadne objektívne ani subjektívne obtiaže.
To
isté však platí aj o napriamenej lordóze alebo o celkovom držaní
tela. V prvom rade treba zistiť, či sú zdrojom patológie. Ak má
však
pacient
bolesti driekovej chrbtice, desikované platničky, semicirkulárne
protrúzie a k tomu napriamenú
lordózu v ľahu aj stoji, tak asi netreba ďaleko chodiť po odpoveď
na otázku prečo.
Videl
som ix ľudí s chybným držaním tela, ale pre ich telesný systém
to bolo funkčné. To znamená, že aj napriek odchýlke
od normálu bola zachovaná funkcia systému. Na
druhej strane som videl klienta, ktorý si v pochabej snahe dosiahnuť
pomyselný posturálny ideál, poškodzoval telo.
Na
otázku, ako vlastne držať telo odpovedám opatrne. V prvom rade si
musíte zhodnotiť, či vaše telo zaznamenáva nejaké aktuálne
bolesti. Ďalej je potrebné uvedomiť si, aké obmedzenia má skelet
a svalový systém. Pretože ak budem napríklad chrbticu tlačiť
cez aktuálne limity, bude sa brániť. Hľadanie funkčnej postúry
je individuálny proces a úloha terapeuta,
je úloha poradná.
Posturálne
návyky si vytvárate od detstva a utvrdzujete sa nich celý život.
Je pochybné si myslieť, že to, čo ste si budovali 30 rokov sa dá
prerobiť za týždeň. Uvažovať treba v horizonte rokov a sú
telesné vzťahy a systémy, ktoré už neprerobíte vôbec.
Napriek
tomu si myslím, že funkčné držanie tela je kľúčovým prvkom
na ceste manažmentu svojho problému. Pretože príčina bolestí
pohybového aparátu je v pohybe a jeho patológii a tu treba začať.
Preto je veľakrát neúspešná každá terapia alebo cvičenie. Tie
neriešia príčinu, ale následok.
Celý
život som chodil s napriamenou driekovou lordózou, stiahnutým
bruchom a pohľadom zapichnutým do zeme. Dnes už chápem, že aj
toto bolo zdrojom a možno aj prvotnou príčinou mojich problémov s
chrbticou a to už od detstva. Posledný rok sa tým intenzívne
zaoberám, chodím viac lordoticky, hlavne v driekovej chrbtici,
prehĺbenú hrudnú kyfózu som začal napriamovať a pohľad mám
pri chôdzi uprený na horizont do výšky očí. Kráčam pomaly a
pokojne, brucho mám uvoľnené a brušné svaly zapájam pri
výdychu.