Zámerne som v názve článku nepoužil adjektívum "správne" a hneď vysvetlím prečo. Nič také, ako správne držanie tela totižto neexistuje. Resp. existuje niekoľko odborných modelov snažiacich sa popísať ako by správne držanie malo vyzerať, ale sú to modely teoretické, abstraktné a vychádzajúce z idealizovanej stavby tela.

• Muchová a Tománková (2009) poukazujú na to, že pri fiktívnom správnom postoji sú nohy voľne pri sebe, kolená a bedrá prirodzene natiahnuté. Panva je postavená tak, aby sa trup nachádzal nad spojnicou stredov bedrových kĺbov. Chrbtica je plynule zakrivená. Ramená sú spustené voľne dolu, lopatky naliehajú celou plochou na zadnú hranu hrudníka a sú mierne pritiahnuté k chrbtici. Hlava je vzpriamená, brada zviera s osou tela pravý uhol.
• Podľa Hálkovej (2001) ideálny postoj vyzerá nasledovne. Os krku je kolmá k zemi, čo znamená, že brada s krkom zviera uhol 90°. Horná časť hrudníka je vypnutá dopredu a ramená sú stiahnuté dole a do šírky. Panva je horným koncom zatiahnutá dozadu a brucho je ploché. Obrys bokov je symetrický. Dolné končatiny sú v kĺboch vytiahnuté hore, kolená a členky ležia v jednej ose a klenba nohy je pozdĺžne a priečne vyklenutá.
• Ďalší model popisuje ideálne držanie tela tak, aby vo vzpriamenom postoji bola vzdialenosť vrcholu krčnej a driekovej lordózy od pomyselnej zvislice prechádzajúcej zátylkom a hrudnou chrbticou cca 2-3cm.
• Na stene v pracovni mi visí obrázok ľudského skeletu, kde je idealizovaná postúra prezentovaná tak, že zvislica prechádza temenom hlavy a stredmi veľkých kĺbov.

Čo odborník, to iný model, ktorý sa líši v v menších či väčších detailoch. Jedno však majú spoločné - pokúšajú sa zobraziť ideál, i.e. niečo, čo neexistuje. Možno aj preto je ideálna postúra predmetom neustálych sporov a hľadania, ktoré nevedie ku koncu.

Je potrebné si uvedomiť niekoľko faktov. Väčšina modelov sa obmedzuje iba na postúru v stoji. Pritom postúr máme toľko, koľko dokážeme zaujať. Aká je správna postúra pri záklone hlavy? Alebo v predklone? Aká je pri sedení s jednou pokrčenou nohou?

• Neexistuje ideálne telo. Každý človek má individuálne držanie tela, ktoré odráža jeho muskuloskeletálne vzťahy, spojenie s CNS, dlhoročné návyky a aj osobnosť a to až do takej miery, že za šera, dokážete podľa pohybov a držania tela odhadnúť, kto z vašich známych sa k vám blíži aj keď mu priamo nevidíte do tváre.
• Rastové deformácie vplývajú na držanie tela tiež. To ako je vyformované acetábulum definuje nielen pohyb bedrového kĺbu, ale aj aktiváciu svalov v kľude. To isté platí pre členok. Človek s plochými nohami bude mať iné držanie tela ako človek s prirodzene zdvihnutou klenbou chodidla.
• Iné držanie tela máme, keď sme v pokoji, iné v excitovanom stave. V stresovom režime sa zvyšuje napätie svalov, dýchanie sa stáva plytkejšie a rýchlejšie a podvedome obmedzujeme pohyblivosť v prospech stability.
• S pribúdajúcim vekom musíme počítať aj so zmenou postúry a to nielen v stoji, ale aj pri bežných aktivitách. Menia sa tkanivá, ich plasticita a dynamické vlastnosti a to je tiež dôvod zmeny pohybu.

Z uvedeného vyplýva, že bude zrejme vhodnejšie než na parametre, sústrediť sa na funkciu, preto aj ten názov - funkčné držanie tela. Aby bola splnená funkcia, mali by platiť nejaké princípy:

Princíp č. 1 - ekonómia a efektivita pohybu

Hovoríme o pohybe s čo najmenším úsilím a najlepším účinkom. Uvediem príklad. Ak pri stoji nadmerne aktivujem svaly, ktoré práve v tej chvíli nie je potrebné používať, vystavujem telo preťaženiu. Postúra je neekonomická a vyčerpáva sily.

Princíp č. 2 - logika pohybu

Logikou pohybu kĺbnych systémov je fakt, že sa kĺb slúži ako bod, okolo ktorého sa sústava otáča. Ak bude slúžiť ako stabilizátor, bude dochádzať k jeho preťažovaniu. Uvediem príklad. Pri chôdzi s napriamenou lordózou sa os otáčania dvoch chrbticových segmentov presunie z fazetových kĺbov do platničiek. Takže platničky sú preťažované tlakom a fazetové kĺby a priľahlé šľachy a svaly namáhané ťahom. Výsledkom sú hernie platničiek a artrózy fazetových kĺbov.

Princíp č. 3 - silové výslednice

Toto pravidlo vychádza priamo z pravidla č. 2 a jeho podstatou je, aby výsledné silové vektory napr. pri chrbtici minimalizovali kombináciu tlaku a šmyku. Uvediem príklad. Pri manipulácii s bremenami je bezpečnejšie fixovať chrbticu tak, aby v nej nedošlo k ohybu, pretože sa pri ňom kombinuje tlak so šmykom. Napríklad pri vzpieračskom postoji je výslednica síl viacmenej totožná so zvislou osou tela, čiže napätia vchádzajú do chrbtice centrálne, kolmo na stavce a platničky. Na túto polohu je telo adaptované.

Z týchto pravidiel je potrebné vychádzať pri pochopení postúry a trajektórie pohybu. Uvedomujem si, že sú všeobecné a nemerateľné, ale nezabúdajme na to, že držanie tela je individuálne a ľudské telo má neskutočné adaptačné možnosti.

Preto sa v praxi veľakrát stáva, že napríklad jeden pacient s hyperlordózou nevykazuje žiadne symptómy a druhý trpí bolesťami celý život.

Za najzábavnejšie považujem, keď sa v praxi používaj zaužívané stereotypné názory vychádzajúce z idealizovaných predstáv a pacientovi s plochou lordózou sa ordinuje podsadzovanie panvy, pretože "panva by mala byť v takom a takom uhle". Nielenže sa tým pacientovi ešte viac napriamuje lordóza a poškodzujú platničky v driekovej chrbtici, ale do budúcna ho takéto držanie tela pripravuje na problémy s bedrovými kĺbmi, hrudnou aj krčnou chrbticou.

Mimochodom na tému panva a jej zdvih ... Nezistila sa žiadna priama súvislosť medzi postavením panvy a bolesťami driekovej chrbtice. Dokonca sa overilo v praxi, že ľudské telo je schopné adaptácie, pretože napríklad ix jedincov s patologickým postavením panvy nevykazovalo žiadne objektívne ani subjektívne obtiaže.

To isté však platí aj o napriamenej lordóze alebo o celkovom držaní tela. V prvom rade treba zistiť, či sú zdrojom patológie. Ak má však pacient bolesti driekovej chrbtice, desikované platničky, semicirkulárne protrúzie a k tomu napriamenú lordózu v ľahu aj stoji, tak asi netreba ďaleko chodiť po odpoveď na otázku prečo.

Videl som ix ľudí s chybným držaním tela, ale pre ich telesný systém to bolo funkčné. To znamená, že aj napriek odchýlke od normálu bola zachovaná funkcia systému. Na druhej strane som videl klienta, ktorý si v pochabej snahe dosiahnuť pomyselný posturálny ideál, poškodzoval telo.

Na otázku, ako vlastne držať telo odpovedám opatrne. V prvom rade si musíte zhodnotiť, či vaše telo zaznamenáva nejaké aktuálne bolesti. Ďalej je potrebné uvedomiť si, aké obmedzenia má skelet a svalový systém. Pretože ak budem napríklad chrbticu tlačiť cez aktuálne limity, bude sa brániť. Hľadanie funkčnej postúry je individuálny proces a úloha terapeuta, je úloha poradná.

Posturálne návyky si vytvárate od detstva a utvrdzujete sa nich celý život. Je pochybné si myslieť, že to, čo ste si budovali 30 rokov sa dá prerobiť za týždeň. Uvažovať treba v horizonte rokov a sú telesné vzťahy a systémy, ktoré už neprerobíte vôbec.

Napriek tomu si myslím, že funkčné držanie tela je kľúčovým prvkom na ceste manažmentu svojho problému. Pretože príčina bolestí pohybového aparátu je v pohybe a jeho patológii a tu treba začať. Preto je veľakrát neúspešná každá terapia alebo cvičenie. Tie neriešia príčinu, ale následok.

Celý život som chodil s napriamenou driekovou lordózou, stiahnutým bruchom a pohľadom zapichnutým do zeme. Dnes už chápem, že aj toto bolo zdrojom a možno aj prvotnou príčinou mojich problémov s chrbticou a to už od detstva. Posledný rok sa tým intenzívne zaoberám, chodím viac lordoticky, hlavne v driekovej chrbtici, prehĺbenú hrudnú kyfózu som začal napriamovať a pohľad mám pri chôdzi uprený na horizont do výšky očí. Kráčam pomaly a pokojne, brucho mám uvoľnené a brušné svaly zapájam pri výdychu.

Výsledky sú aj pre mňa ohromujúce. Ale to je môj prípad a je individuálny rovnako ako ten váš.

Ak sa chcete poradiť, som k dispozícii.

Hľadáte na mojej stránke niečo konkrétne? Informácií je tu dosť - skúste do vyhľadávania zadať napr. migréna, cviky, bolesti chrbtice, hernia, krčná chrbtica, platničky ...