Nepochopenie,
ktoré sprevádza tento telesný fenomén, je až
príslovečné. Svalový spazmus je považovaný za niečo
zlé a zdraviu škodlivé a hlavne sa úplne nesprávne považuje za
príčinu ťažkostí a bolestí. Primárnou snahou každého
terapeuta je svalový spazmus za každú cenu odstrániť a to čo
najrýchlejšie, pričom sa okrem netrpezlivosti dopúšťa ďalších
chýb. Pretože spazmus nie je príčinou, ale dôsledkom.
Spazmus je ochranný mechanizmus, ktorého úlohou je zamedziť ďalšiemu poškodzovaniu organizmu.
Spazmy sa netvoria
samé od seba. Sú reakciou sympatickej časti vegetatívneho
nervového systému (to je ten, ktorý neovládame vôľou) na našu
vedomú snahu prekonávať zdravotné alebo telesné limity
a poškodzovať telo.
Ako príklad môže
slúžiť spazmus lýtkového svalu pri nadmernej záťaži behom
alebo spazmus kvadricepsu stehna pri poškodenom úpone. Špeciálnou
skupinou spazmov sú spazmy hlbokého svalstva, hlavne m. multifudus
a m. interspinales pri poškodených
platničkách a útlaku spinálnych
nervov.
Akonáhle príslušné
mozgové centrá zaznamenajú riziko alebo poškodenie, riadia
postihnutú oblasť spazmami. Mechanizmus spazmu dodnes nie
je úplne jasný a vysvetlený. Aj keď je vo vedeckých kruhoch
tendencia spájať spazmus so svalovými systémom, ja som skôr
náchylný veriť, že za mechanizmom je spazmus cievneho systému,
keďže cievne steny sú vystlané hladkou svalovinou riadenou práve
sympatikom.
Moju teóriu
podporuje aj klinický obraz spazmu - väčšinou je sprevádzaný
opuchom, zväčšením objemu. To by zodpovedalo možnosti,
že krízové mozgové centrá zablokujú cievne prúdenie príslušnej
svalovej skupiny a začne sa v nej hromadiť krv. Preto sa
rozmasírovaním spazmus dočasne stráca, krv je nasilu vytlačená
preč, ale pretože sa nerieši príčina spazmu, opuch sa onedlho
obnoví.
Túto teóriu podporujú
aj zmeny úponového materiálu, čiže tkaniva, ktoré úplne
postráda svalové bunky a napriek tomu vykazuje známky spazmu -
opúcha, stáva sa citlivejším a po silnej masáži sa normalizuje.
Symptomatika je
dobre známa. Spazmovaný sval je napätý, menej pružný, citlivý
na dotyk. Úponový systém reaguje prehnane na dotyk.
Obmedzená je kĺbna pohyblivosť alebo svalový rozsah. Klient na
kontakt reaguje neadekvátne, podráždene, reportuje bolestivosť aj
pri miernom tlaku.
Terapeut musí
identifikovať príčinu spazmu. Nestačí, resp. v
niektorých prípadoch je nežiadúce, svalové spazmy uvoľňovať
ad hoc, pretože sú vlastne ochranným prvkom a ich odstránenie
môže viesť napríklad k obnove rozsahu pohybu nereponovaného kĺbu
a klientovi sa tak umožní, aby si kĺb poškodzoval.