Spazmov
sa pacient nezbaví len cvičením alebo masážou či chiropraxiou.
Je potrebný systémový prístup a hlavne pochopenie, že spazmus je
ochranný prvok a NNS ho použije vždy tam, kde vyhodnotí jeho
potrebu. Pri štrukturálnych poškodeniach chrbtice je práca so
spazmami beh na veľmi dlhú trať, pretože regenerácia je
dlhodobá.
Výnimkou v spazmoch sú napríklad neurovaskulárne konflikty, kde je kontrakcia svalu spôsobená kontaktom cievy s príslušným nervom, ale toto je špecifická oblasť a nie je predmetom článku.
Skúsim
to vysvetliť úplne jednoducho - prestaňte sa ohýbať nad mobilom
a nebudete mať spazmy pri lopatke.
Poskytnuté
informácie sú hrubým zjednodušením a mali by byť chápané ako
snaha o popularizáciu témy v záujme vyhnúť sa zložitému
teoretizovaniu. Autor si však uvedomuje, že problematika je
komplexná, a preto je ďalší text určený pre záujemcov o hlbšie
pochopenie súvislostí, aj keď aj tu sa nevyhnem zjednodušovaniu
kvôli obmedzenému rozsahu blogu.
Teoretické
súvislosti
Teória
spazmu sa musí vyrovnať s extrémnou komplexnosťou dejov
prebiehajúcich v organizme a nie je momentálne asi možné presne
definovať všetky parametre aj napriek úrovni znalostí, ktoré o
ľudskom tele máme.
Motorická
aktivita je riadená viacerými systémami, spomeňme aspoň
motorický kortex, bazálne gangliá, cerebellum, senzitívny systém.
Ich koordináciou vzniká a je riadený vedomý pohyb. To jest pohyb,
ktorý vykonávame vôľou. Zdvihnutie ruky je riadené nielen
motorickým kortexom, ale svoju úlohu zohrávajú aj zrakové a
sluchové vnemy, k tomu sa napríklad pripája cerebellum, ako
strážca rovnováhy pri zmene polohy telesných ťažísk.
Pri
mapovaní mozgu pri takejto jednoduchej úlohy, akou je zdvih ruky sa
"rozžiaria" aj mozgové centrá, ktoré na prvý pohľad
priamo s motorikou nemajú nič spoločné. Je to ako malý ohňostroj
elektrickej aktivity, ktorá dokladuje, že nič také ako jednoduchá
mozgová aktivita, neexistuje.
V
prípade autonómnych dejov je to ešte zložitejšie. Spazmatická
aktivita priamo nepredpokladá použitie motorického kortexu, keďže
bazálna požiadavka nie je vedomá. Ale napríklad pri spastických
diagnózach sa potvrdila aj účasť motorického kortexu. Pozor,
nezamieňať spazmus so spasticitou. Lepšie pochopenie spasticity by
mohlo poskytnúť odpoveď na to, ako je vlastne riadený spazmus, a
ktoré mozgové centrá sú do neho zapojené.
Nesmieme
zabúdať na talamus ako prepájaciu komunikačný hub medzi
jednotlivými časťami mozgu a najmä hypotalamus ako koordinačný
útvar pre parasympatikus a sympatikus. Asi tu by sme našli časť
odpovede na to, odkiaľ je riadený spazmus, a aj keď je úloha
hypotalamu nezanedbateľná, asi nebude unikátna. Rád by som k
tejto časti problematiky dostal korektnú oponentúru a privítam
akúkoľvek slušnú a konštruktívnu diskusiu.
Z
rozdelenia autonómneho nervového systému na sympatický,
parasympatický a enterický sa javí, že hlavnú úlohu v spazme
hrá práve sympatická časť, t.j. tá, ktorá má za úlohu
zvýšenie aktivity. Túto teóriu podporuje aj klinický obraz
spazmu so zvýšeným napätím ako hlavným sprievodným javom.
Spazmovaný sval sa prejavuje rovnako ako sval vo vedomej kontrakcii,
takže na vykonanie požiadavky je potrebná príslušná
neuromotorická aktivita ako pri vedomom pohybe.
Pri
dlhodobých kontrakciách svalu dochádza k zhoršeniu cirkulačných
podmienok telesných tekutín, najmä krvi a lymfy. To sa v
spazmovanom teréne prejavuje ako opuch a zhoršenie životných
podmienok pre pletivá. Dotknuté časti v reakcii na nevyhovujúce
podmienky pristúpia k lokálnej produkcii biochemicky aktívnych
látok - prostaglandínov, nekrohormónov, .... Nociceptívne signály
sú neskôr zrejme tlmené lokálne nekrohormónmi aj centrálne
endorfínom, ktorý blokuje opiátové receptory v mieche.
Cyklus,
v ktorom sa telo ocitlo, je náročné prelomiť, práve kvôli
komplexnosti dejov prebiehajúcich nielen v teréne spazmu, ale aj v
komunikácii s riadicimi časťami mozgu. Dôležité je
identifikovať etiológiu spazmu a prijať kroky na ceste k zmene
počiatočných podmienok. Akonáhle pominie dôvod spazmu, dochádza
k postupnej úľave a zlepšovaniu podmienok. Podávanie medikamentov
spazmus neodstráni, v zásade skôr zhoršuje situáciu a pripravuje
pacienta na prehlbovanie patológie. Tlmenie
bolestivých signálov umožňuje pacientovi pokračovať v záťažovom
režime a dookola vyvolávať spazmy.