Posturálna patológia je v
súčasnosti zanedbávanou časťou diagnostiky bolestí pohybového
aparátu a pritom by mala hrať kľúčovú úlohu. Pochopenie
súvislostí medzi postúrou, pohybom, CNS, psychikou a ďalšími
faktormi je dôležité nielen pre identifikáciu príčin, ale
hlavne pre účinnú rehabilitáciu. Bežná prax sa bohužiaľ
obmedzuje iba na aktuálnu a lokálnu diagnostiku v zmysle "tu a
takto to pacienta bolí", tak mu na tom mieste urobíme RTG, CT, MRI, aby sme
identifikovali nález, ktorý za to môže.
Problém
s objektivizovanou diagnostikou založenou iba na interpretácii
merateľných parametrov je v tom, že neposkytuje spätne
vysledovateľný reťazec príčinných súvislostí vedúci ku
zdroju problému. Ani komplexné fyzioterapeutické vyšetrenie
nemusí priniesť odpovede na otázky, prečo dochádza k blokádam
alebo svalovým spazmom, pričom dôvodom je sústredenie na detail,
povedzme na svalový tonus, alebo na skupinu svalov, či funkciu
postihnutého kĺbu a priľahlých oblastí.
Uvediem
príklad z praxe. Bol u mňa 40 ročný muž, volajme ho Andrej,
ktorý sa už niekoľko rokov trápi s bolesťami vyžarujúcimi zo
spodnej časti krčnej chrbtice k lopatke. Už
obyčajná palpácia potvrdila spazmus erektorov a hornej časti
trapézu. Diagnostika pohľadom priniesla jednoduché zistenie -
hlava s krčnou chrbticou boli pri chôdzi aj sede nápadne naklonené
do bolestivej strany. Andrej absolvoval množstvo vyšetrení, od
RTG, MRI, cez funkčnú diagnostiku až po skríning krvi. Všetky
nálezy a vyšetrenia boli viacmenej v norme, resp. v medziach
adekvátnych aktuálnemu stavu.
Andrej
vyskúšal všetky možné terapie, fyzikálne aj rehabilitačné,
všetky s rovnakým výsledkom - buď stav nezlepšili vôbec alebo
iba krátkodobo.
Bolesti
pohybového aparátu považujem tak trochu za dobrú detektívku.
Niekedy je zápletka veľmi jednoduchá a páchateľ jasný od
začiatku. Inokedy do poslednej chvíle neviete, kto je zodpovedný.
Andrejov
prípad ma zaujal okamžite. Nielen preto, že mám rád keď mi
klient svoj problém predostrie vecne a bez emócií, ale aj preto,
že sa nevzdáva a hľadá riešenie alebo aspoň odpoveď na otázku
prečo. Identifikácia dôvodov v takýchto prípadov je náročná a
môžete mať naštudované koľko chcete, môžete mať k
dispozícii ix vyšetrení a aj tak to nestačí.
Dôležité
je pozrieť sa na problém plasticky a komplexne. Andrejov prípad je
jedným z tých, ktoré som popísal v článku Akauzálne bolesti chrbtice a pohybového aparátu. Bolesti, ktoré nemajú zjavnú organickú
príčinu priamo na mieste, sú teda vyvolané inými faktormi.
Andrejova
postúra poukazovala na chybné držanie tela. Nejdem sa teraz púšťať
do detailov, aké svaly a kde má skrátené a predĺžené, ktoré
hyperaktívne alebo oslabené, atď. Táto diagnostika aj tak
neprezradí príčinu, iba status quo. Pozrel som sa na problém ako
na celok.
Pretože
pohybový aparát, to nie sú iba svaly a skelet. Pohybový aparát,
to je aj mozog a CNS, to je aj telesná biochémia a aj napríklad
PERCEPCIA. Vnímanie, ktoré nám sprostredkúvajú naše zmysly.
Hmat, čuch, sluch a najmä zrak. A práve to mi napadlo v tomto
prípade.
Zrak
je zrejme najdôležitejší zdroj informácií a hrá kľúčovú
úlohu v pohybe. To ako človek vidí, to priamo predurčuje pohybové
schopnosti. Ľudia s dobrým zrakom a dobrou koordináciou zraku s
CNS majú aj lepšie vlohy napríklad pre šport. Sú schopný
rýchlejších reakcií, majú lepšie periférne videnie a ďalšie
parametre nevyhnutné pre úspech v športe.
Už
MUDr. Lewit poukazoval na to, že pri rehabilitačnom cvičení je
nevyhnutné koordinovať pohyb s pohľadom, aby sa správne
aktivovali neuromotorické reťazce.
Pozorovaním
Andreja som dospel k záveru, že príčinou jeho bolestí sú oči.
Presnejšie jedno oko, ktoré je zrejme tupozraké. Tupozraké oko
síce posiela vizuálne signály do mozgu, ale vzhľadom na to, že
obraz je z nejakých dôvodov skreslený alebo nedokonalý, mozog
veľmi skoro (už v detstve) signál z takéhoto oka ignoruje a
akceptuje iba obraz zo zdravého oka. Zdravé oko sa potom stáva
dominantným a človek sa podvedome ukláňa, aby toto oko dostal
takpovediac do stredu diania, čiže zhruba do stredovej osi tela. Je
to zrejme kvôli adaptácii, aby výsledkom bolo umelé
stereovidenie.
Tupozraké
oko mozog potom používa iba na zabezpečenie hĺbky obrazu, čo
podporuje fakt, že takto postihnutý človek má aj napriek diagnóze
normálne vnímanie priestoru a nevráža do vecí. Výsledkom je
človek, ktorý dokonca nemusí mať žiadne pozorovateľné poruchy
videnia a napriek tomu nakláňa hlavu na jednu stranu. Spinálne nervy na tejto strane sú stresované tlakom a telo reaguje rozvojom spazmov a opuchov.
Tento
habitus si nesie celý život a zhruba do 30. roku života nemusí
mať žiadne problémy. Tie sa objavia alebo sú vyvolané až
ďalšími faktormi ako napríklad organickými zmenami na chrbtici
alebo starnutím ako takým. Lokálne bolesti sú potom
interpretované nesprávne a akákoľvek liečba je neúčinná.
Podobné
súvislosti možno nájsť medzi bolesťami chrbtice a kvalitou
sluchu alebo hmatu.
Andrejov
prípad je z terapeutického hľadiska veľmi dôležitý. Núti
terapeuta opustiť zaužívané postupy a šablóny a myslieť
"outside the box". Takisto poukazuje na to, že v záujmovej
sfére sa preferuje objektívny a alopatický prístup, čo je
veľakrát na škodu veci.