Zohnúť sa tristokrát za deň k dieťaťu do postieľky alebo do kočíka a robiť v predklone všetky tie bohumilé činnosti, ktoré bábätko vyžaduje, je veľa aj na závodného vzpierača. Veď posúďte sami: dieťa treba pohladiť/prebaliť/utíšiť/uložiť/otočiť na bok/obliecť/vyzliecť/prezliecť/...atď. a v neposlednom rade zdvihnúť a nosiť/hojdať/kojiť/...atď. prípadne v noci s ním 4 hodiny tancovať, to keď, ako je medzi bábätkami občas dobrým zvykom, odmieta späť. Väčšina týchto činností preťažuje driekovú chrbticu a ja sa nedivím, že mávam pravidelne na masérskom stole nejakú čerstvú matku.
Jej chrbtica je subjektívne v horšom stave, ako chrbtica vzpierača. A zo to môže do veľkej miery manipulácia s bremenami. Kým vzpierač sa môže k činke postaviť s pokrčenými nohami a chrbtom v neutrálnej, čiže najvhodnejšej polohe, matka túto možnosť väčšinou nemá, bráni jej konštrukcia postieľky alebo kočíku.
Tak sa matky k deťom ohýbajú bez ohľadu na bolesť, ako im velí materinský pud, premáhajú si driek, ktorý už aj počas tehotenstva dostal riadne zabrať a ich problémy sa stupňujú. Väčšina z nich však radšej zatne zuby a chvalabohu nesiahne po tabletke, ktorá nič nerieši. A ticho trpí ... Niektoré matky si uvedomujú súvis medzi aktuálnou životnou záťažou a vlastnými bolesťami a hľadajú vykúpenie v cvičení. A obvykle nachádzajú, v podobe jednoduchých spinálnych rotácií, hyperextenzií alebo len takého obyčajného naťahovania sa na podlahe v krátkych prestávkach medzi tým miliónom činností, ktoré treba doma vykonať pomimo starostlivosti o bábätko.
Šmykové napätia, ktoré v drieku pôsobia pri manipulácii so záťažou v predklone napomáhajú vysúvaniu platničiek, tie dráždia nervové korene a výsledkom je intenzívna bolesť. Predklon takisto ovplyvňuje stabilitu driekovej lordózy a napríklad pokus o narovnanie sa občas pripomína tektonický pohyb kontinentov, pretože sa d e j e v e ľ m i p o m a l y. A ani po narovnaní sa nedôjde k razantnej úľave.