Prirodzenou snahou každej bytosti cítiacej bolesť, je zbaviť sa jej. Bolesť je obmedzujúca, frustrujúca, zlá, zákerná ... tých adjektív by sme našli požehnane. Bolesť je pritom evolučný dar, mechanizmus určujúci limity nášho tela a chrániaci nás pred poškodeniami až smrťou. Nebyť bolesti, zničili by sme svoje telo okamžite, pretože by nás v deštrukčnom konaní nemalo čo obmedzova´ˇt. Bolesť je blikajúca kontrolka na palubnej doske nášho telesného vozidla a bohužiaľ na rozdiel od auta, ju vôbec nechápeme alebo ignorujeme.

Každý sa chce bolesti čo najskôr zbaviť a je v tom podporovaný marketingom tejto doby zameranej na okamžité efekty. Reklamy programujúce podvedomie vyhláseniami typu "okamžite pôsobí v mieste bolesti" alebo kľúčové slová ako "rýchlo", "hneď", "bez kompromisov" zvádzajú k presvedčeniu, že bolesti je možné sa zbaviť hneď a vlastne je to úplne žiadúce a normálne. Aj preto sa k bolesti staviame negatívne a pridelili sme jej rovnakú konotáciu. Bolesti chrbtice a pohybového aparátu sú pritom iba informáciou tela, že bola alebo je neustále prekračovaná medza únosnosti. Tkanív, kĺbovej pohyblivosti, stability, ... Záleží na uhle, akým sa na konkrétny bolestivý stav pozriete.

Chrbtica nezačne bolieť sama od seba, pretože momentálne nemá nič iné na práci. Ak nerátam genetické poruchy, úrazy alebo povedzme onkologické udalosti, bolesti CHaPA (chrbtice a pohybového aparátu) si zabezpečíte preťažením. Krátkodobým alebo dlhodobým, niekedy aj v horizonte desiatok rokov. Samozrejme, ťažšie sa pracuje s bolesťou, ku ktorej vedú roky patológie. Na rozdiel do akútnej bolesti, kde je obvykle jasná kauzalita medzi príčinou a následkom, je bolesť, ku ktorej viedla dlhá cesta úplne nepochopená. Je to aj preto, lebo nedáva okamžitý zmysel. 

Napríklad dlhodobé sedenie v ohnutej driekovej chrbtici. Roky stláčania driekových platničiek z prednej strany 8 hodín denne nebude spočiatku vôbec cítiť. Platničky nemajú inerváciu, nebolia. Bolesť sa ozve po 10-15 rokoch, keď už sú platničky vyklenuté 3 mm a kontaktujú durálny vak alebo koreňové pošvy. Postihnutý svoje bolesti nechápe a snaží sa ich tlmiť liekmi. Krátkodobú úľavu vystrieda recidíva a postupne sa bolesti stávajú chronické. Postihnutý stále nechápe, že jeho bolesti sú dôsledkom toho, ako dlhodobo pracoval na deformácii platničiek, ktoré sa mu teraz opierajú o citlivé nervové štruktúry a telo sa tomuto ataku bráni bolesťami.

Bolesť je aj v tomto prípade indikátorom toho, že bola dlhodobo prekračovaná medza únosnosti, konkrétne kolagénového obalu platničky. Postihnutý sa chce bolesti zbaviť, a to najlepšie hneď a bez aktivity. Nechápe, že bolesti si vyrobil postupne a už nemajú iba funkčný charakter, ale skôr štrukturálny základ. Poškodená štruktúra, platnička, kontaktuje nervy a nezávislý nervový systém na to v spolupráci s postihnutou lokalitou reaguje lokálne aj globálne. Spúšťa sa lokálna bolesť a ochranný spazmus lokality. Tlmenie liekmi nie je riešenie. Telo sa do tohto stavu nedostalo kvôli nekonzumácii liekov.

Snaha zbaviť sa bolestí bez ich pochopenia, je cesta obvykle do ešte väčších problémov. A je jedno, či ide o akútny drobný problém, alebo dlhodobo budovanú patológiu. Ak dôjde prvýkrát k blokáde krčnej chrbtice, pretože jej majiteľ je 10 hodín denne zohnutý nad mobilom, tak je potrebné pochopiť prečo k tej blokáde prišlo. Uvoľnenie zablokovanej chrbtice bez vysvetlenia v podstate motivuje postihnutého, aby v záťažovom stereotype pokračoval a recidivoval. Väčšine terapeutov je to jedno. Buď problematike nerozumejú alebo sú potichu radi, že majú klientelu. Čo na tom, že sa im jeden klient vracia každé 2 týždne s tým istým problémom, hlavne, že sú vďaka tomu vyobjednaní na polroka.

Svoje bolesti je potrebné pochopiť, nie sa ich hneď snažiť zbaviť. Bolesť je indikátor a motivácia zároveň. Ukazuje postihnutému limity a možnosti. Blokovaná chrbtica vám sama ukáže, ako sa môžete hýbať. Vlastne vám umožní iba minimálne záťažový pohyb a čuduj sa svete, je to práve ten pohyb, ktorý nám evolúcia vymyslela, aby nám chránila chrbtice pred poškodením. Veľa mojich klientov už pred návštevou u mňa pochopilo, že ich bolesti chrbtice ich vlastne vracajú naspäť k pôvodným pohybovým nezáťažovým vzorom - zrazu sú nútení si drepnúť namiesto ohnutia chrbtice alebo vstávajú zo stoličky v neutrálnej chrbtici, aby minimalizovali ohybové momenty. Pekne to napríklad vidno, keď u mňa vstávajú z lôžka - tí, ktorí už majú nejakú históriu bolestí za sebou, vstávajú pekne cez bok.

Tí už sami intuitívne prišli na to, že telo ich vlastne obmedzuje v pohybe, ktorý je bolestivý. Ich bolesť ich limituje v pohybe. Ako ja hovorím, bolesti chrbtice a pohybového aparátu, to nie je raketová veda, ale zopár základných fyzikálnych princípov, kinematických vzťahov a limitov. Iste, do hry vstupuje aj genetika a ďalšie faktory, Jarda Jágr je typický príklad výnimky z pravidla, ale ... Väčšina ľudí nie je Jágr a majú podstatne nižšie limity. Ide len o to pochopiť mechanizmus vedúci k bolesti a jej ochranný charakter. Počúvať svoju chrbticu, rozumieť tomu, prečo sa blokuje, keď je preťažovaná a potom zrazu všetko dáva perfektný zmysel.

Keď raz pochopím systém, dokážem sa s ním oveľa lepšie vysporiadať. Samozrejme za predpokladu, že ešte nedošlo k nevratným zmenám alebo rozsiahlym poškodeniam, ktoré sú už napriek akejkoľvek snahe nezvratné. Bolesti ChaPA by mali každého motivovať rovnako, ako akýkoľvek iný problém a je jedno, či ide o partnerské nezhody alebo finančný nedostatok. V podstate je jedno, aký je subjekt, každý problém má svoje príčiny, svoju aktuálnu operatívu a možnosti riešenia. V tomto je manažment bolestí podobný projektovému manažmentu.

Analýza aktuálneho stavu a želaný výsledok. Projektový manažment to formuluje ako jednoduché "As is-To be", v preklade "ako je to teraz a ako to bude". Medzi As is a To be leží change management, čiže sústava krokov, ktoré vedú od aktuálneho stavu k želanému prostredníctvom nevyhnutných zmien. Toto je najťažšia fáza projektu a stretáva sa s odporom. V prípade bolestí CHaPA je najťažšou časťou terapeutickej praxe prekonať odpor a presvedčiť postihnutého, že musí uviesť do praxe nevyhnutné zmeny v pohybe, a to veľakrát zmeny zásadné a trvalé. Ako hovorí klasik, robiť dookola to isté a očakávať iný výsledok, je nonsens. Bohužiaľ, toto je bežná perspektíva a každý terapeut to v praxi vidí pravidelne. Nezáujem a neochota postihnutého prijať zodpovednosť za vlastné bolesti a uviesť do pohybovej praxe zmeny, vedú k prehlbovaniu bolestí a zhoršovaniu stavu.

Bolesti CHaPA vás majú informovať a motivovať. Tí z mojich klientov, ktorí pochopili, že bolesti sú motivačné, sa neskôr ohliadnu späť a zistia, že zmenili ich životy k lepšiemu. Pretože bolesti CHaPA sú zároveň kameňom mudrcov v alchýmii duše, katalyzátorom na ceste poznania seba samého a svojho života. Každý, kto sa dostal zo systémových zdravotných porúch ako bolesti CHaPA, rakovina, skleróza multiplex, si uvedomil, ako veľmi im ich porucha zmenila život k lepšiemu. Ruka v ruka s pochopením samého seba a svojho miesta v živote.

Boles´t alebo odborne nocicepcia je evolučný dar ľudstvu. Osobná bolesť je dar každému človeku k jeho osobnej evolúcii. Má mu slúžiť na vývoj v jeho živote. Je to motivátor a mentor. Občas pekelne tvrdý a krutý, ale tak to asi niekedy musí byť, aby evolúcia bežala zrýchleným tempom. Vaše bolesti tu nie sú ako trest, ale ako dar. Na vás záleží, ako ich uchopíte. Ak sa chcete bolesťami bičovať, pokojne v tom pokračujte. Ak však chcete zažiť kvantový skok vo vlastnom živote, pozrite sa na ne ako na dar. Ten najlepší, aký ste mohli dostať.

Najlepšie dary v osobnej evolúcii človeka sú tie, ktoré sa nehodnotia estetickými kritériami, ale množstvom energie potrebnej na ich zvládnutie. Rozvod, nehoda, bolesti chrbtice, ekonomické problémy a ďalšie sú skryté príležitosti pre osobný rast. Majú slúžiť ako nástroj na sebapoznanie a robia nás silnejšími. Znie to ako klišé, až na to, že život ho neustále potvrdzuje. Per aspera ad astra.

Kde na to však vziať energiu? Kde vziať sily na dlhodobú prácu s chronickými bolesťami? Odpoveďou nech je pochopenie, že bolesti nás učia sebaláske a sebaúcte. Každý, kto prejde tŕnistou cestou ich zvládnutia si uvedomí, že vďaka bolestiam sa dostala na prvé miesto v jeho živote tá najdôležitejšia osoba - on sám. Pretože predtým boli všetci ostatní, a ich potreby, dôležitejší. Človek sám seba a svoje potreby posadí na druhé, tretie alebo aj posledné miesto v živote, až kým nezasiahne Osud a neobdarí ho bolesťami. Tie ho učia venovať sa naplno tej najdôležitejšej bytosti, ktorú doteraz zanedbával. V tomto uvedomení je studňa energie, z ktorej je možné s radosťou čerpať, pretože ju konečne investujem sám do seba.

Bolesti CHaPA nám pripomínajú, kto sme, akú máme hodnotu. A aj to, že sa potrebujeme starať predovšetkým o seba. Aby sme sa potom mohli starať o ostatných. Uvedomenie príde obvykle vo chvíli, keď sa človek nedokáže postaviť z postele. Vtedy mu konečne dôjde, aký je vo svojom vlastnom živote dôležitý. Uvedomenie si vlastného zdravého egoizmu je prvým krokom na ceste k zvládnutiu svojich výziev. Na jej konci potom stojí človek plný pokory a vnútornej sily a možno tak trochu bude pripomínať autora tohto článku ...

Prajem vám, aby ste svoje bolesti pochopili ako nástroj transformácie.